Školská história

Jubilejná škola 1928

„Desať rokov jestvovania československého štátu …
Roduverné srdce slovenské plesá, jubiluje. Slovenská Liga sdružujúca v sebe tisíce uvedomelých, statočných duší slovenských, želá si, aby ich jubilejný ples nepominul s letopočtom jubilejného roku 1928, ale aby kvet onej radosti voňal ďalej v trvácich pamiatnikoch národného a štátneho jubilea. Preto si umienila na poctu jubilárneho čísla „desať“ vystaviť desať škôl menšinových jubilárnych od žitného Ostrova po Slovenský Východ …“

(z Jubilejnej knihy Slovenskej Ligy č. 8)

16.decembra 1928 bol kladený základný kameň s pamätným spisom. 2. marca 1930 bola  jednotriedna Štátna ľudová škola gen. M.R.Štefánika dokončená a slávnostne odovzdaná do užívania.

Stručná história školstva v Košariskách

1840 – 1918

“Šnorku, ktorou bol zaviazaný pupok novorodeniatka, matka odloží.
Keď dieťa ide prvýkrát do školy, dá šnorku dieťaťu rozviazať.
Ktoré dieťa ju rýchle rozviaže, to bude vraj šikovné, chytré.”

(Povera z minulého storočia zapísaná v Pamätnej knihe obce Košariská)

18.- 19. stor 

V stredovekom Uhorsku vzdelanosť šíri predovšetkým cirkev. Z latinských škôl sa ozýva aj slovo slovenské a české. Do konca 17.storočia o školstve na Brezovej niet takmer žiadnych údajov. Počnúc prvým známym brezovským učiteľom Michalom Krmanom, synom superintendenta Daniela Krmana, sa otvára bohatá história školstva aj v kraji pod Bradlom.
V 19.storočí sa o vzdelanosť hlásia aj kopanice. Medzi nimi i občania Košarísk-Priepasného, posilnení pocitom krátkej samostatnosti vydobytej v roku 1786, vydržujú v „Minárikéch“dome na „Hoštákoch“ ochotného človeka, čo učí košariské deti v písať, čítať a modliť sa.

1840 – Existenciu školy na Košariskách, hoci zrejme len nutnej však možno predpokladať ešte pred rokom 1840. Podľa existujúcich cirkevných zápisov sa v roku 1830 prisťahoval do Košarísk rodák z moravskej osady Prestavlk Ignác Brezina, ktorý od roku 1833 zastával funkciu nutného učiteľa v Priepasnom. Ak v tých časoch malo školu Priepasné, určite bola aj na Košariskách, tým skôr, že v nej tri roky býval učiteľ, absolvent štyroch ročníkov normálnej školy v Olomouci a s praxou vo filiálnej škole senickej. Pri kladení základného kameňa prvej cirkevnej školy v Košariskách predniesol slávnostnú reč brezovský kaplán Tomáš Hroš /Faksimile pamätnej reči Tomáša Hroša/

1841 – Vladimír Polívka uvádza, že košariskú školu založil Jozef Miloslav Hurban v roku 1841. Zo zápisníc konventov košarisko-priepasnanského cirkevného zboru sa dozvedáme, že v roku 1842 nastúpil a 29 rokov učil v novopostavenej budove učiteľ Ján Bachár. Na Košariskách pôsobil v čase, keď v Uhorsku silneli pokusy o utvorenie rečove a politicky jednotného maďarského národa, keď cez obec tiahli prúdy slovenských povstalcov, cisárskych Ceccopierovcov i maďarskej gardy a napokon i v čase, keď sa evanjelické ľudové školy stali osamotenou, ale svojím významom základnou a nezastupiteľnou baštou národnej vzdelanosti; zvlášť v podbradlianskom kraji, pôsobisku Samuela Jurkoviča, ktorý všemožne podnecoval nielen žiactvo, ale vytýčil cestu aj ďalším pedagógom i kazateľom: Hrošovi, Sucháčovi, Veštíkovi, Šaškovi a napokon aj samotnému Hurbanovi.

1871 – od Úbočou vyrástol nový kostol a fara. V Priepasnom pod Vrškom nová škola. O svoju školu, hoc zatiaľ neúspešne, sa hlásili po prvýkrát aj obyvatelia osady U Šindelov. Všetky tieto ustanovizne sa stali v krátkom čase baštou vzdelanosti i odporu voči rastúcej maďarizácii. Pavel Štefánik, ako dekan prezieravo dbal o národného ducha vo svojich 28 cirkevných zboroch a ťažko niesol, keď niektoré podľahli nástrahám vládnych činiteľov. Škola sa stala stredobodom duchovného, kultúrneho a spoločenského diania. Ešte toho roku si Košarišťania-Priepasnanci zvolili za učiteľa a kantora absolventa Veľkorevúckeho učiteľského semenišťa Martina Kostolného.

1886 – O veľkosti duchovného posolstva, ktoré vniesli vzdelaný, rozhladený farár a Komenského myšlienkami osvietený učiteľ medzi pospolitý kopaničiarsky ľud, nemožno pochybovať. Nielenže vypravili do sveta jednu z najväčších postáv novodobých slovenských a československých dejín, vedca, diplomata a vojaka Milana Rastislava Štefánika, ale významným spôsobom formovali i nasledujúce generácie kopaničiarov, ktoré sa nestratili v ťažkých chvíľach nového storočia. Milan Štefánik (obr.) sa stal žiakom košariskej školy v roku 1886. Vynikal neobyčajným nadaním a rozumom. Dobrácky učiteľ ho neskôr využíval k doučovaniu slabších žiakov. Jeho detské výroky, že bude hvezdárom vtedy ešte nikto nebral vážne.

1910 – Z papraďskej školy prichádza do uprázdnenej učiteľskej stanice čerstvý absolvent modranského učiteľského ústavu Michal Krkoš (obr.). Prítomosť Pavla Štefánika zrejme napomohla mladému učiteľovi nájsť správnu orientáciu. Tým skôr, že obaja boli vášnivými poľovníkmi. Počas svojho vyše 40-ročného účinkovania v Košariskách vykonával okrem školských povinností i funkciu ľudovovýchovného pracovníka, režiséra ochotníckeho divadla, kantora i veliteľa Dobrovoľného hasičského zboru.

1928 – Základný kameň novej Jubilejnej školy položili 16.decembra 1928. Stavbu financovala v rámci výstavby tzv.menšinových škôl Slovenská liga nákladom 250.000 korún československých. Nutnosť postavenia novej školy podmienil veľký počet školopovinných detí, z ktorých podstatnú časť tvorili “Rimania” – siroty z ústavov v Rimavskej Sobote a Modre, ktorých si kopaničiari brali za úplatu na výchovu.

1930 – Školu otvorili v deň 80.narodenín prezidenta Masaryka 2.novembra 1930. Škole bol udelený čestný názov “Štátna ľudová škola dra M.R.Štefánika. Prvou správkyňou tejto štátnej školy sa stala brezovská učiteľka Margita Gavorová, nezadlho po nej Michal Krkoš. Učilo sa v oboch budovách. V niektoré roky i viac ako 100 žiakov. V starej cirkevnej sa postupne vystriedali: niekdajší žiak brezovskej meštianky Ján Gavurník, učiteľ Pavel Zišek, dočasný učiteľ – absolvent obchodnej akadémie v Trenčíne Štefan Potúček a absolvent modranského učiteľského ústavu učiteľ Pavel Gavurník. (Rodina M.Krkoša so školským inšpektorom K.Treským pred novou budovou).

1938 – Košariskí učitelia neboli len učiteľmi. Väčšinou vykonávali aj kantorskú službu, organovali v kostole. Spolu s farármi Valáškom, Vaníčkom i Bojnákom, neskôr s Proksom nacvičovali divadlá, organizovali kultúrny a spoločenský život obce, zakladali cirkevné i mládežnícke spolky, poriadali výlety žiakov do blízkeho okolia.

1941 – Vojnové roky prežili obe školy ako zlúčené s jednotným názvom Ev.a.v. ľudová škola. V novej budove učil naďalej Michal Krkoš, v starej medzi žiakmi mimoriadne obľúbená, výborná pedagogička a kantorka Jana Bahnová, neskôr Mikuláš Gaffor a mladšia dcéra správcu školy Marta Krkošová. Obyvatelia malej dedinky pod Bradlom sa nestotožnilli s rozpadom Československej rebubliky. Pomáhali povstalcom i utečencom z koncentračných táborov. Viacerí učitelia i študenti učiteľských akadémii pochádzajúci z Košarísk-Priepasného sa zapojili do boja proti fašizmu ako partizáni alebo vojaci slovenskej armády, mnohí boli prenasledovaní a väznení v koncentrákoch

1946 – 1990

1945 – Koniec vojny prináša obom školám poštátnenie. Učí sa však sa len v novej budove. Z niekdajšej “Jubilejnej školy” sa stáva “Národná škola”. Štefánikovo meno v názve školy prestáva byť žiadúce. Stará cirkevná škola bola prestavaná na materskú školu. Do funkcie prvej riaditeľky nastupuje v roku 1949 Anna Reptová, po nej Anna Fajnorová. Najdlhšie v materskej škole pôsobila Margita Kanková-Kleinová.

1951 – Po takmer päťdesiatročnom pôsobení v košariských školách odchádza z obce chorobou poznačený dlhoročný učiteľ a kantor Michal Krkoš. Učil v škole rakúsko-uhorskej, československej, slovenskej i socialistickej. Na uvoľnené miesto riaditeľa Národnej školy prichádza v roku 1951 Štefánia Martináková, ale už o rok ju vystriedali manželia Ján a Otília Malíkovci, aby tu pôsobili dlhých 31 rokov, vychovali mnohé generácie žiakov, medzi nimi i 54 budúcich vysokoškolákov.

1959 – Názov školy sa opäť mení. Z “Národnej školy” sa stáva “Základná deväťročná škola”. Riaditeľ školy Ján Malík nacvičil s miestnymi ochotníkmi desiatky divadiel, pracoval v osvetovej besede, zriadil kino, pomáhal zakladať a budovať roľnícke družstvo. Jeho pričinením sa ku škole pristavila trieda, jedáleň i kuchyňa. Ušlo sa mu i sklamania, keď musel vysvetľovať kúpeľným hosťom z Piešťan, búchajúcim jedného dňa v roku 1969 na oblok a dožadujúcim sa vstupu do ešte neotvoreného a vzápätí zatvoreného Štefánikovho múzea, ktoré s toľkou námáhou pomáhal budovať. Slovenský znak na štíte školy vydržal za jeho riaditeľovania aj roky normalizácie.

1974 – Staručká budova bývalej cirkevnej školy doslúžila, nevyhovovala nárokom Materskej školy. Po jej asanácii Košarišťania vybudovali na jej mieste predajňu potravín. „Škôlkári“ sa presťahovali do novovystavanej budovy na Salaskej.

1985 – Malíkovci opúšťajú Košariská pri odchode do dôchodku. Za riaditeľovania Jána Malíka sa vystriedalo za katedrou viacero mladých učiteľov : Missurová, Zelenka, Zajacová, Šlahorová. Vplyvom macošskej politiky štátu k vidieku ubúdalo detí na kopaniciach. Mladí húfne odchádzajú do miest za ľahšími podmienkami. Lúky a staré grunty strácajú svojich gazdov, z dedinky pod Bradlom sa vytráca život. Ešte rok-dva sa škola pod rukou Anny Šlahorovej ako tak drží. Definitívne triedy školy osireli dňa 30.júna 1985. Jediným rozhodnutím nadriadeného orgánu. Po 57 rokoch činnosti skončila unikátna budova školskej architektúry prvej ČSR ako sklad nábytku.

Od 1990

1990 – Pod vplyvom demokratických premien v našej spoločnosti sa podarilo školu v Košariskách po päťročnom nútenom prerušení prevádzky znovuotvoriť. Iniciatíva vyšla zo Spolku rodákov M.R.Štefánika – občianskeho združenia, ktorého členovia si uvedomovali, že existencia dobre fungujúcej školy je jedna z najschodnejších ciest ako zvýšiť šance návratu plnohodnotného života do obce. Za pomoci nového vedenia odboru školstva Okresného národného výboru v Senici, Miestneho národného výboru v Košariskách, budúcich učiteľov i mnohých dobrovoľníkov sa myšlienka menila na čin. Poskytnutím základného vybavenia pomohli aj Základné školy v Brezovej pod Bradlom, Priepasnom a Miestny národný výbor v Bukovci.
1. septembra 1990 sa do schátralej budovy vrátil život

1998 – Základnej škole prepožičalo Ministerstvo školstva SR pri príležitosti 70. výročia založenia čestný názov Základná škola M.R.Štefánika”

/Bývalý riaditeľ školy Ján Malík pri reinštalácii pamätnej dosky zo starej školy z roku 1929/